Vina za svoju krásu

V minulosti by mi nikdy nenapadlo, že žena môže cítiť vinu za svoju krásu a vnímať ju ako bremeno, až kým som sa s týmto pocitom sama nestretla. Je to veľmi zaujímavá dynamika, pri ktorej žena neverí, že má právo na svoju krásu a chtiac – nechtiac sa začne na druhú ženu pozerať ako na hrozbu, v ktorej nás nenápadne podporuje hierarchický systém v rôznych podobách, ktorý nám ponúka iluzórnu hru „kto z koho“, kde navzájom musíme súťažiť a konkurovať si, alebo naopak, žena sa zmenší, aby sa cítila bezpečne. Tvorí sa tlak, záťaž a prestáva si užívať samú seba a to čo miluje.

Ja sama som sa nie raz ocitla v situácii, keď mi blízky človek povedal, že by som si nemala dať vysoké opätky, alebo, nech sa toľko nelíčim, aby som nevyčnievala. Vtedy som si prvýkrát uvedomila, ako rýchlo som ochotná radšej sa stiahnuť, aby som bola prijateľná a nikomu tým neublížila. Cítila som sa trápne a zle, akoby som bola pošpinená a nevedela som, ako sa k tomu celému postaviť, tak som to potichu prijala a prešla len mávnutím ruky.

Hlavou mi behali rôzne otázky „prečo?“ a začalo ma to prenasledovať na každom kroku, čo mi pomaly vytváralo pocit viny za to, kým som a ako pôsobím. Šatník som zmenila, všetko v čom som sa cítila pekne som prestala nosiť a môj každodenný outfit bol o teplákoch a mikinách. Začala som ženám a ich vzhľadu okolo seba dávať väčšiu pozornosť, len aby som ju nedávala sebe.

Ja osobne nie som súťaživý typ, nie v tejto sfére. Rada vyhrávam pri spoločenských hrách, kde je to prirodzené. Krásu žien vnímam celý život ako niečo partnerské, kde každá žena má svoje špecifické črty, ktoré sú jej vlastné a tvoria celok. V tom prípade tu pre mňa otázka porovnávania nemá miesto. Nie je to možné, veď každá sme osobitá, čo vytvára vlastný priestor. A napriek tomu ma na určité obdobie tento tlak a stres stlačil a súťaživosť sa začala prejavovať aj voči ženám, kedy som sa začala potichu v sebe porovnávať a hľadať vlastnosti krásy, s ktorými mám zaručené 1. miesto. Stiahlo ma to do výkonu, boja, konkurencie a obchodu, ktoré sú vlastné mužom.

Lenže „muž postaví dom a žena je jeho krbom“. Tradícia, ktorú mám hlboko zakorenenú a to bol moment, kedy som uchopila vinu a tento koncept ako „výmysel“. A napriek tomu, že ju cítime, pozorujem u seba, že je to otázka vnímania seba a prijatia svojej črty, ktorá mi je vlastná. Má svoju podobu, formu, vôňu, farbu, chuť, ktorá niekoho osloví a niekoho nie.

Krása nie je obchod, ale vzťah vzájomne sa prelínajúcich konštelácií, ku ktorým pokiaľ pristupujeme cez súťaž a výhru o 1. miesto, vždy riskujeme pocit viny z prehry a nedostatočnosti seba.