Život je proces a ten môj je od detstva jeden veľký extrém. Buď totálna melanchólia, alebo absolútny flegmatizmus. A nech už boli moje prejavy akékoľvek, vždy to bol adrenalín, ako na horskej dráhe… Lenže aj toho sa raz človek presýti a zatúži po kľude a tichu.
Jedna vec je ale na tom úžasná, že som nemusela na nič tlačiť. Jednoducho, keď je už niečoho veľa, odíde to samo. Človek niečo “tvorí” a potom to spáli, aby mohol Fénix opäť povstať a vytvoriť niečo nové. Neviem, či práve to je tá evolúcia, ale pochopila som, že jediná istota je pohyb a transformácia.
Som z tých, ktorá nezachytila informáciu na prvý krát, preto bol ku mne život tak láskavý, že mi dal aj druhú šancu, ktoré prišli v náročnejších lekciách. Kým nepocítim putá, ktoré som si nasadila sama. Ono, človek má mnohokrát pocit, akú má strašnú karmu, až kým nepochopí, že stačí vystúpiť z ruského kola. Heh, lenže tam to nekončí, nestačí zliezť z kolotoča, je potrebné urovnať aj konflikt v sebe. Pretože cítiť sa neustále ako obeť, ktorému svet ubližuje je namáhajúce a mňa to sťahuje hlbšie a hlbšie. Naopak ale, vnímať svet vonku ako odraz mňa samej a ponoriť sa do seba je nádherná cesta, ktorá otvára dialóg medzi mnou a mojím nevedomím. Tu môžem komunikovať a zachytávať tie jemné nuansy, ktoré mi posvietia v tme. Upratať si v chaose a urobiť poriadok je stabilitou v živote. Učím sa prijímať všetko ako je, zároveň byť v prítomnom okamihu a brať zodpovednosť za svoje rozhodnutia, ktoré pretavím do činu von.
Učím sa byť zrelou Ženou, ktorú neovláda jej zranené dieťa, ale byť sama sebe zároveň Matkou, ktorá chráni, dáva lásku a vyživuje. Ženou, ktorá vie, že ona sama je Životom, Ženou, ktorá čo cíti, to žije. Ženou, ktorá rešpektuje seba a tým ostatných. Ktorá vníma čas a priestor ako dar a neplytvá ním. Prijímam všetko čo život prináša a púšťam, keď ma čas upozorní, že tá chvíľa nastala.
Ženou, ktorá neprezrádza svoju mágiu.
Petra Yasin
