Pocit kľudu je síce na nezaplatenie, ale dlhodobo spôsobuje stagnáciu a nudu. Neustály rozpor zase chaos a stratu seba samej, alebo pohyb vpred.
Rozhodnúť sa byť vedomou ženou vyžaduje moju každodennú koncentráciu seba samej, od čoho sa ďalej odvýja môj postoj a chovanie. Uvoľňovať z nárokov a návykov, byť menej tvrdá na seba a učiť sa byť láskavá tam, kde mám silné presvedčenia, ktoré pochádzajú zo zranení nie je úplne jednoduché. Na druhej strane mi ale nič neostáva, pretože aj tak ma to len dovedie do bodu otázky, či sa tento konflikt dá vyhrať zápasom o moc.
A aj tento boj je prirodzený do času, kým ma natoľko unaví, že sa vzdávam a ustupujem. Boj s mlynskými kolesami je nekonečný, ale častokrát pre moje uvedomenie a pochopenie potrebný. Až vtedy dokážem prijať veci a jednoducho si dopriať to, po čom konkrétna žena vo mne túži.
Ženy vo mne mi nastavujú situácie, skúšky, ktoré ma hádžu z jedného extrému do druhého. Byť neustále prítomná a bdelá a vnímať čo sa vlastne deje a snažiť sa neustále komunikovať a spolupracovať s mužom, aby som nespadla do kolotoča pascí je taktiež namáhajúce. Vytvára mi to tlak neustálej koncentrácie na seba samú a mnohokrát nevedomé sebaobviňovanie, či robím správne. Ocitám sa v tej istej situácii, ktorá vytvára domnelú ilúziu zmeny a nevidím, že sa vymenil len obal. Kašlať…
Nie nadarmo sa vraví “najlepšia je zlatá, stredná cesta”.
Nedá sa neustále kontrolovať a zároveň sa nedá žiť v chaose. Dokážem ale vnímať svoje emócie, pocity, procesy, ktoré sa vo mne odohrávajú a byť kreatívnou.
