Keď sa vrátim do detstva, v obláčiku nad hlavou sa mi vynorí obraz, ako sa maľujeme so sestrou a následne si v detskej izbe rozložíme deku a hráme sa na dospeláčky, ktoré riešia svoje problémy:)))
Je fascinujúce, ako sa deti učia… napodobňovaním dospelých v rôznych situáciách. Spomínam si totiž, ako moja mama trávila čas poobede po práci, pri tureckej káve v kuchyni so všetkými susedami z bloku. A ja som to milovala. Nemusela som sa motať medzi nimi, stačilo mi, že som ich len vnímala zo svojho miesta. Vlastne si uvedomujem, že u nás bol vždy plný dom nejakých ľudí, takže v období puberty sme ja a moji súrodenci vymenili susedky za našich priateľov. A naozaj to u nás vyzeralo, ako v seriály “Priatelia”. A tak isto to prebiehalo aj u starých rodičov. Všade plný dom.
Dnes píšem tento svoj prvý blog na túto svoju stránku, ktorú zároveň oficiálne spúšťam, môj nový projekt. A mám z toho svojho dieťaťa obrovskú radosť, pretože práve tento projekt som Ja, je to môj Domov. Všetky moje spomienky, všetky situácie, všetky skúsenosti… Ale hlavne moje vnútorné vnímanie krásy, ktorá nespočíva len vo fyzickom vzhľade Ženy, ale v človeku, ako bytosti…
To je to, čo si v sebe nesiem celý život, nech bolo akokoľvek. To je to, čo som videla doma a čo mi takto nepriamo odovzdali rodičia.
ŽE! Priateľstvo medzi ľuďmi a vždy plný dom je vzácnosť:-)
Petra Yasin
